História

 

Založením Lúžnej v roku 1670 bola dovŕšená  kolonizácia dolného Liptova. Prvýkrát sa pomenovanie Lúžna spomína v listine z roku 1340,   kde Karol I Róbert, udeľuje mestské výsady Ružomberčanom.

Prví osadníci prichádzajú do kotliny potoka Lúžna okolo roku 1669 z oravsko-poľského pohraničia. Pôvodne boli katolíci, ale reformačnými snahami Thurzovcov im bolo násilne vnútené evanjelické náboženstvo. Vrchnostenským rozhodnutím Thökölyovcov, pánov na Likave mala byť aj Lúžna, od svojho vzniku, vedená v duchu novej evanjelickej viery. Náhla smrť hradného pána Štefana ml. a spravovanie prázdneho Likavského panstva ostrihomským arcibiskupom vyvolalo v dolnom Liptove obnovu katolíckeho náboženstva a slobodné vyznávanie viery goralov, ktorí boli poslaní založiť Lúžnu.

Prvá sakrálna stavba bola v Lúžnej postavená krátko po oficiálnom vzniku. Presné datovanie jej postavenia sa nám nezachovalo, ale spadá do obdobia 80-tych rokov 17. storočia a sa časovo kryje s pôsobením ostrihomského arcibiskupa na Likavskom hrade. Rekatolizačné snahy v dolnom Liptove neboli vyvíjané len do oblasti Lúžnej, ale vo všetkých troch dolnoliptovských dedinách (Lúžna, Osada, Revúce) a sakrálne stavby v nich postavené, boli pravdepodobne rovnaké, ale neboli to ešte kostoly tak, ako ich vidíme a poznáme dnes. Skôr predstavovali kaplnky. V kaplnke, ktorá bola postavená u nás sa až do jej prestavby a požehnania neuschovávala eucharistia. K požehnaniu došlo zásluhou šoltýsa Martina Veselovského. Sväté omše a vysluhovanie sviatostí prichádzali lúžňanom vysluhovať kňazi z Ružomberka, pretože pod farnosť v Ružomberku sme ako jeho filiálka patrili.
Osvietenskými reformnými snahami začali vznikať nové farnosti a v rámci rozčlenenia Ostrihomskej arcidiecézy vznikla aj Spišská diecéza, do ktorej bola začlenená Lúžna. Najprv ako fília Osady a po získaní úplných odpustkov na deň odpustu Najsvätejšej Trojice, ktoré boli udelené pápežom Piom VI., sa Lúžna cirkevne osamostatňuje. Naši predkovia mohli už v roku 1785, na slávnosť patrocinia kostola, získať za podmienok stanovených v dekréte úplné odpustky a od tohto roku môžeme Lúžnu pokladať za farnosť, keďže jednoznačné datovanie vzniku farnosti zatiaľ nie je známe.

Drevenú kaplnku, ktorá bola prestavaná na kostolík, obklopoval prvý cintorín. V blízkosti bola murovaná fara i škola. Pri kostole mala stáť zvonica. Zriadením nového cintorína (terajší starý stredný) sa už na ňom zvonica, ani iná kaplnka nestavala, zmieňujú sa o tom kánonické vizitácie. Budovy boli postavené na náklady Uhorskej kráľovskej komory.


Prvé reálne prípravy na stavbu nového kostola, ktorý nám slúži do dnes, boli vyvíjané od roku 1824. Financovanie opäť prevzala Uhorská kráľovská komora. Projekt výstavby nového kostola vznikol z rozhodnutia pána biskupa Jozefa Bélika. Prípravné práce (geodetické, projektové a terénne) sa realizovali za pôsobenia  kňaza Antona Hubančíka. Realizácia výstavby prebehla počas pôsobenia kňaza Jána Samelyho.


Klasicistická stavba kostola Najsvätejšej Trojice bola posvätená v októbri 1848 za prítomnosti len niekoľkých kňazov pôsobiacich v Liptove. Revolúcia 1848/49 a následný teror šíriaci sa na území dnešného Slovenska nedovolili konsekráciu kostola biskupom. Slávnostná konsekrácia sa uskutočnila až v roku 1992 Mons. Andrejom Imrichom, spišským pomocným biskupom.
Kostol je loďový, svätyňou orientovaný na juh a z východnej strany je k presbytériu pristavená sakristia. Stavebne rešpektuje klasicistickú jednoduchosť a nájdeme v ňom niekoľko antických stavebných prvkov. Vo veži kostola sa nachádzajú tri zvony. Najstarší je z roku 1653, pravdepodobne Jakub z hradnej kaplnky Likavského hradu.


Inventár kostola nie je z rovnakého obdobia. Najstaršie sú obrazy; Najsvätejšej Trojice – vo svätyni na západnej stene, obraz sv. Augustína a sv. Vojtecha spolu s obrazom Nanebovzatej Panny Márie, ktoré visia na východnej stene svätyne. Približne z rovnakého obdobia je aj organ.
Z prelomu 19. a 20. storočia je hlavný oltár, v ktorom je obraz znázorňujúci patrocínium kostola – Najsvätejšiu Trojicu. Bočné oltáre môžeme datovať do rovnakého obdobia a spolu s centrálnym oltárom boli vyhotovené v tej istej dielni v Tyrolsku. Oltárny obraz hlavného oltára lemujú štyri sochy. Dve väčšie sv. Peter a Pavol a dve menšie Alžbeta Uhorská a Margita Uhorská, Na východnej strane lode kostola je oltár s ústrednou sochou Panny Márie a dvoma sochami okolo nej, ktoré predstavujú uhorských kráľov Štefana a  Ladislava. Na západnej strane lode kostola je na bočnom oltári ústrednou sochou Kristus – Božské srdce a po jeho stranách sú Terézia Avilská a  Mária Margita Alakoque.


Bohaté maľby, ktoré pokrývajú klenby kostola sú podobne ako oltáre z prelomu 19. a 20. storočia. Sú na nich výjavy z evanjelia a podobizne apoštolov. Maliar Bartolomej Szekelyi, ktorý maliarske práce realizoval nezanechal svoj podpis, ale svoju tvár v tvári sv. Bartolomeja.
Po druhej svetovej vojne prešiel kostol niekoľkými rekonštrukciami. Cez rekonštrukciu prešli oltáre, maľby, aj organ. Napriek tomu, že režim, ktorý vládol v Československu štyridsať rokov nedovoľoval aktivity Cirkvi, kňazi ktorí pôsobili v Lúžnej sa veľmi aktívne usilovali o zveľadenie kamenného chrámu, aj o zveľaďovanie duchovných dobier. Liturgia bola obohacovaná o tradičné zvyky, ktoré sa zachovali hlavne počas sviatkov a slávností, na ktorých sa lúžňania zúčastňovali už v prvých rokoch v hojnejšom počte; predovšetkým na Veľkú noc, polnočnú svätú omšu a odpustovú slávnosť chodili hrávať lúžňanský „trubači“. Slávnostný ráz mali v Lúžnej mariánske sviatky, predovšetkým Nanebovzatie Panny Márie.
V roku 2006 sa začala stavať nová farská budova,